Náhorná plošina Babele, pohorie Bucegi

Dnes je výročný deň. Takto pred rokom som sa totiž nachádzala na slávnom „Drakulovom“ hrade Bran v Rumunsku. A ktorý deň by bol vhodnejší na zverejnenie tohto článku, než samotný Samhain? Aké absolútne nečakané načasovanie!

Nalejte si horúcu čokoládu, zabaľte sa do deky a pripravte sa na nekonečne dlhý článok plný hypoteticky užitočných informácií, ak aj vy snívate o návšteve Transylvánie.

Sen o Transylvánii

Prvýkrát som na reklamu na zájazd do Transylvánie (vtedy ešte fyzicky vylepenú na jednej z pražských zastávok, ako sa to kedysi v stredoveku robievalo) narazila pred takými pätnástimi rokmi. Ako šialeného fanúšika upírov (z čoho som za tých pätnásť rokov nevyrástla) ma hneď lákala návšteva „Drakulovho“ hradu, gýč-negýč. No pretože som bola mladá a ustráchaná, táto návšteva zostala niekoľko ďalších rokov iba mojím nesplniteľným snom.

Posuňme sa ďalej do roku 2019 – do mesiacov pred covidom, keď bol svet stále normálny. Po rokoch opakovania si, že „jedného dňa sa do tej Transylvánie dostanem“ som natrafila na reklamu na poznávací zájazd do Rumunska (tentoraz cez Slevomat, lebo doba pokročila) od cestovnej kancelárie Experitour (ktorú tu ešte párkrát zmienim, ale nejde o platenú reklamu). Plné odhodlania, návalu odvahy a elánu sme si so sestrou zájazd konečne zakúpili na najbližší voľný termín, ktorým bol máj 2020.

Potom prišiel covid, všetko sa odsunulo a my sme dostali náhradný termín. Október 2021.

Kto si spomína, minuloročný október bol obdobím, keď sa začali sprísňovať opatrenia a v Rumunsku to v tom čase bolo obzvlášť prísne. No zájazd sa konal a my sme mali iba dve možnosti: riskovať, že tam zostaneme trčať v dôsledku nepredvídateľných okolností, alebo sa rozlúčiť s tými pár tisícami českých korún, ktoré sme investovali do tohto dávno vysnívaného zážitku.

…

Výlet sme teda odštartovali v stredu, 27. októbra 2021.

V tomto bode ste asi pochopili, že vám neponúknem návod na to, ako na vlastnú päsť odcestovať do Rumunska, ako tam prežiť a úspešne sa vrátiť domov. Môžem vám len opísať svoje dojmy z rôznych rumunských miest a pamiatok a či sa vám oplatí pridať si ich na zoznam toho, čo by ste chceli vidieť – či už sami alebo s cestovkou, ak máte radi tradičné autobusové poznávacie zájazdy.

Z Prahy sme vyrazili o siedmej večer. Čakala nás cez tisíc kilometrov dlhá cesta skrz Brno, Bratislavu a Budapešť s našou prvou rumunskou zastávkou v meste Sibiu približne o desiatej ráno miestneho času (v Rumunsku je o hodinu viac). V noci sme sa na hranici s Maďarskom museli vylodiť a ukázať doklad – na vstup do krajiny vám stačí občiansky preukaz, ale Rumunsko nie je súčasťou Schengenu. Inak bola naša cesta pokojná a vďaka skvelým sedačkám aj pohodlná (na autobus). Pretože som zvyknutá na zdĺhavé cestovanie (z Prahy na východné Slovensko a späť párkrát ročne), osobne mi ten presun nepripadal nijak zvlášť dlhý, aj keď o vyspaní sa do ružova rozhodne nemohla byť reč.

Transfagarašská magistrála a jazero Bâlea

Vo štvrtok sme sa v meste Sibiu nezdržali dlho (šli sme si len zameniť peniaze). Hlavným cieľom toho dňa boli totiž Transfagarašská magistrála (Transfăgărășan) a jazero Bâlea (Lacul Bâlea).

Výhľad na Transfagarašskú magistrálu od jazera Bâlea

Transfagarašská magistrála je slávna cesta v Rumunsku dlhá 169 km, ktorá prechádza cez pohorie Fagaraš pomedzi jeho dva najvyššie vrchy Moldoveanu (2544 m n. m.) a Negoiu (2535 m n. m.). Časť cesty sa nachádza až vo výške 2042 m n. m. (Téryho chata, druhá najvyššie položená horská chata vo Vysokých Tatrách na Slovensku, sa nachádza vo výške 2015 m n. m. – viete si predstaviť, že by sa tadiaľ premávali autá?) Aj preto je Transfagarašská magistrála väčšinu roka neprejazdná. Uzatvára sa, sotva začne snežiť, a otvoria ju, keď sa sneh prirodzene roztopí. My sme si vychutnávali výhľad na jej serpentíny z lanovky, ktorej dráha má 3,7 km. Lístok pre dospelého stojí 40 RON (1 rumunský leu je asi 5 českých korún či 20 centov). Lanovka smeruje k ľadovcovému jazeru Bâlea (2 034 m n. m.).

Meteorologická vsuvka – počas celého pobytu sme mali abnormálne úžasné počasie, ktoré zaskočilo i nášho sprievodcu, ktorý sem chodí už roky. Každý deň bolo krásne slnečno a na dané ročné obdobie naozaj teplo. Pri jazere Bâlea to však vyzeralo vtipne – kým sme stáli na slniečku, bolo nám až horúco, no sotva sme zašli do tieňa, pustil sa do nás taký mráz, že sme si nasadili čiapky aj rukavice.

Takýto pekný zamrznutý vodopád nás čakal pri jazere Bâlea

Kým sme sa (individuálne – sprievodca s nami tuším ani nešiel hore, iba nám povedal, kedy najneskôr by sme sa mali zviesť naspäť) prechádzali okolo jazera, užívali sme si pohľad na pohoria Fagaraš. Ak patríte medzi náročnejších turistov, môžete skúsiť zdolať jeho 70 km dlhý hrebeň – potrvá vám to asi týždeň a spať budete v horských chatách, útulniach či v stanoch. Pri svojom prieskume som narazila na tento zaujímavý článok plný užitočných informácií, ak vás láka podobný typ turistiky.

Panoramatický pohľad na jazero Bâlea

Komerčná vsuvka – CK Experitour zostavila svoj zájazd tak, aby ste prespali tri noci v jednom hoteli a odtiaľ sa každý deň presúvate na rôzne turistické „atrakcie“, takže sa nemusíte stále baliť. Súčasťou ceny sú navyše tri večere i raňajky. Štandardne bývajú účastníci v horskom stredisku Predeal, kam sa v zimných mesiacoch športovci radi chodia lyžovať. Hotel Rozmarin by mal mať štyri hviezdičky, ale mám dojem, že rumunské štyri hviezdičky sú trošku… slabšie než inde. Netuším, ako vyzerali ostatné izby, ale naša bola zašlejšia a hneď prvý večer sme museli zháňať opravára, aby sa nám nevytopila kúpeľňa. Okrem toho sme mali „nádherný“ výhľad na parkovisko a rozostavané budovy. No nedá sa povedať, že by izba nebola čistá a posteľ pohodlná. Na druhej strane musím vyzdvihnúť reštauráciu – varili naozaj chutne a keďže jedlo ponúkali formou švédskych stolov, mohli sme si nakombinovať, čo sme chceli (a naložiť, koľko sme chceli). Aj pri večeri, aj pri raňajkách si vždy bolo z čoho vybrať. Platilo sa tam iba za alkoholické nápoje, ale ceny nám pripadali celkom rozumné.

Naspäť k výletu.

Pohorie Bucegi a zámok Peleș

Druhý deň nášho zájazdu zahŕňal návštevu ďalšieho rumunského pohoria – Bucegi. Z horskej obce Bușteni sme sa opäť vyviezli lanovkou na vrchol, resp. na náhornú plošinu Babele, ktorá sa nachádza vo výške 2200 m n. m. Cesta lanovkou trvá 15 minút (a stojí asi 90 RON pre dospelého – nedokážem sa dogoogliť k oficiálnemu cenníku a našu cenu si nepamätám), ale mimo pandemického obdobia si turisti počkajú na zvezenie aj dve-tri hodiny. My sme prišli tesne pred otvorením a celý rad tvorilo 70 ľudí z nášho autobusu. Z lanovky je úžasný výhľad – prenesie vás ponad stromy, ktoré boli v jeseni nádherne farebné, strmé skalné steny, ale aj rozsiahlu náhornú plošinu. Pretože sme so sestrou boli medzi prvými, ktorí sa vyviezli hore, užili sme si návštevu Babele do sýta. Okrem ohromných výhľadov do veľkých diaľok, aké človek v skalnatých Tatrách obvykle nenájde, tam na nás čakali aj zaujímavé skalné útvary, ktoré vznikli vplyvom erózie.

Lanovka vedúca na náhornú plošinu Babele – a nie, to, čo vyzerá ako vrchol, nie je vrchol

Najprv vás lanovka prevezie ponad stromy

A len čo prekonáte predpokladaný vrchol, čaká vás ešte takýto let ponad širokú plošinu

Jeden zo skalných útvarov na náhornej plošine Babele

Pohorie Bucegi je plné turistických chodníčkov (po ktorých sa orientujete farebnými značkami ako u nás). Jeden z nich vedie napríklad z Bușteni na Babele, ak nechcete použiť lanovku, ale ten výstup môže byť taký náročný, že sa nikam ďalej nevyberiete. Omnoho lepšie je zrejme šetriť sily na výstup na najvyšší vrch pohoria – Omu – s nadmorskou výškou 2507 m n. m. Podľa pôvodného programu sme sa mali vybrať na túru práve tam, ale z nejakého dôvodu došlo k zmene. Toto bol jeden z dvoch okamihov nášho výletu, kedy by som privítala väčšiu kontrolu, pretože vyliezť na takýto vrch by bolo určite úžasné. Lenže toto bol tiež jediný prípad, keď sme museli nasledovať sprievodcu, pokiaľ sme nechceli skončiť niekde inde ako zvyšok skupiny a hľadať si cestu do hotela vlastnými silami.

Namiesto toho sme teda kráčali približne 7 km opačným smerom po náhornej plošine s výhľadmi na kopce a hory. Terén nebol náročný a neprekonali sme zrejme extrémne výškové rozdiely, ale aj tak som sa pri tom zadychčala. Obliekli sme sa skôr do studeného počasia a dá sa povedať, že vo výše  2200 m n. m. nebolo najteplejšie, no slniečko svietilo dosť na to, aby sme potrebovali opaľovací krém. Človek sa tak neodvažoval vyzliecť a naobliekanému mu tiež nebolo najlepšie. Postupne som teda zhadzovala a nahadzovala rôzne kusy oblečenia. Najnáročnejší bol záver, kde sme museli vyšliapať dosť strmý kopec. A po tomto mi ani ten výstup na Omu až tak nechýbal.

Turistické značky v pohorí Bucegi

Veselá Michelle, ktorá zatiaľ netuší, že pri škriabaní sa na kopec zo seba vypľuje dušu

Pohľad z pohoria Bucegi na mesto Sinaia

Ďalšími dvomi kabínovými lanovkami sme sa zviezli dole do mesta Sinaia, v ktorom sa nachádza aj zámok Peleș. Tento deň bol jediný, ktorý sme nestrávili v Sedmohradsku – či v takzvanej Transylvánii. Obec Busteni a mesto Sinaia sa nachádzajú v župe Prahova, ktorá spadá do oblasti Rumunska zvanej Valašsko. Sinaia je populárne lyžiarske stredisko, ale ľudia sem chodia aj za historickými pamiatkami, napríklad kláštorom Sinaia zo 17. storočia, ale predovšetkým za zámkom Peleș, v ktorého areáli sa nachádza aj zámok Pelișor (v preklade to znamená „malý Peleș“).

Novorenesančný zámok Peleș bol postavený koncom 19. storočia na príkaz rumunského kráľa Karola I. a je označovaný za jeden z najkrajších zámkov v Európe. Má viac než 170 miestností, zdobí ho 800 vitrážových okien a zaujímavosťou je, že to bol prvý európsky zámok s ústredným kúrením. Po smrti Karola I. viackrát prešiel z vlastníctva kráľovskej rodiny do rúk štátu, istý čas slúžil ako múzeum, ale až po páde komunistického režimu a odchode prezidenta Ceaușesca bol nastálo sprístupnený verejnosti. Na Peleș je vskutku ohromný pohľad a dal by sa obdivovať aj celé hodiny. Rozhodne je to jedna z tých pamiatok, ktoré by ste na ceste do Rumunska nemali vynechať.

Mesto Brašov a hrad Bran

Tretí deň sme navštívili Brašov, kde sme mali so sprievodcom krátku komentovanú prehliadku. Videli sme radnicu na námestí Piaţa Sfatului lemovanú historickými budovami, evanjelický Čierny kostol (Biserica Neagrã) zo 14. storočia, ktorý je považovaný za dominantu Brašova (dnes už vraj nie je taký čierny, ako kedysi, aj keď ani to nebola jeho pôvodná farba), či prvú rumunskú školu (Prima școală românească). Následne sme sa mohli flákať podľa svojho uváženia, ale namiesto návštevy pamiatok sme sa prechádzali, napríklad po pozostatkoch mestských hradieb. Ak by ste sa vybrali do Brašova, môžete sa vyviezť lanovkou na vrchol Tâmpa, kde stojí obrovský názov mesta, viditeľný i z centra.

Pohľad na kopec Tâmpa s názvom mesta

Čierny kostol

Hradby v meste Brašov, z ktorých je vidieť viaceré brašovské veže

Radnica na Piaţa Sfatului, v súčasnosti sídlo historického múzea

Našou druhou zastávkou v tento deň bol konečne hrad Bran. A to teda bolo niečo…

Hrad Bran postavili v druhej polovici 14. storočia na základe povolenia, ktoré udelil uhorský kráľ Ľudovít I. obyvateľom mesta Brašov (vtedy ešte známeho nemeckým označením Kronstadt). Stojí na historickej hranici medzi Transylvániou a Valašskom, preto mal predovšetkým obrannú funkciu. Od roku 1920, keďže hranice Transylvánie sa časom posunuli, slúžil už ako sídlo rumunských panovníkov, no po skončení 2. svetovej vojny bol obsadený štátom. Až v roku 2006 sa vrátil do rúk právoplatných dedičov, habsburských potomkov sestry posledného rumunského kráľa Michala I. Už od konca vojny je Rumunsko republikou, ale Michalova dcéra Markéta Rumunská je v súčasnosti hlavou kráľovskej rodiny a využíva titul správkyne rumunskej koruny.

… ale to som trošku odbočila. Späť k Branu.

Hrad Bran

Naša návšteva hradu vyšla na 31. október, a pretože je to „Drakulov hrad“, je skoro až samozrejmosťou, že sa tu počas Halloweenu konajú tematické prehliadky. Mali sme možnosť vymeniť poradie a ísť na Bran deň predtým, ale každému pripadala návšteva „Drakulovho hradu“ počas Halloweenu ako výnimočný zážitok, ktorý si zrejme nezopakujeme. A musím povedať, že moje gýčové očakávania boli naplnené. Hrad bol vysvietený, všade stálo plno stánkov so suvenírmi, z reproduktorov zaznievali strašidelné zvuky, všetky miestnosti vnútri boli vyzdobené, všade vládlo šero až tma, niekde to blikalo alebo tam niečo premietali, inde hrali ďalšie bu-bu zvuky, v každej miestnosti stál človek v kostýme… Skvelá atmosféra!

A prekliato. Veľa. Ľudí.

Mali sme šťastie, že sme tam prišli pred zotmením, pretože vtedy nastal ten najväčší nával. My sme sa ešte dostali dnu bez čakania v rade (pri našom odchode bol rad nekonečný) a väčšinu miestností sme prešli pokojne bez tlačenice, dokonca som si aj niečo prečítala. Lenže potom sa to zaseklo. A my sme sa hýbali rýchlosťou jeden krok za minútu. Tesne pred koncom sa to dostalo do takého stavu, že som takmer chytila panický záchvat z toho, ako sa každý na každého tlačil a nikto sa nikam nehýbal a dav nás navyše so sestrou rozdelil… Keď sme unikli z tej najväčšej masy, na nádvorí stál ďalší rad do iných miestností, ale my sme už nemali čas pokúšať sa do nich dostať – čo bolo dobre, pretože sme sa v autobuse dopočuli, že na prehliadku tamtých miestností sme nemali lístky. Niektorí sa to dozvedeli až po tom, čo si ten rad vystáli.

Návštevy hradu Bran sa týka ten druhý okamih, keď by som si želala mať nad naším výletom väčšiu kontrolu. Veľmi ma mrzelo, že sme k nemu prišli pomerne neskoro, nemohla som ho poobdivovať i pofotiť zvonku (odkiaľ je prevažná väčšina hradov a zámkov aj tak najkrajšia) a vnútri už vôbec nebolo osvetlenie vhodné pre ktorýkoľvek z našich amatérskych foťákov.

Kráľovská koruna a žezlo používané pri ceremóniách

Aký som z toho vyvodila záver? Bran je nádherný gotický hrad, ktorý by som rada videla znovu a vychutnala si ho za denného svetla zo všetkých strán. Halloweenska prehliadka bola naozaj dobrá, ale preferujem klasické návštevy bez kultúrnych vsuviek. Bran sa oplatí navštíviť, ak ste milovníkom hradov či histórie (ako ja – aj keď o histórii radšej počúvam hovoriť iných, než aby som sa snažila niečo si z nej zapamätať). Ak ste milovníkom upírov, tak to nie je miesto, ktoré potrebujete vidieť. Je to komerčný gýč vytvorený… vlastne som sa nedopátrala kým. Bram Stoker o jeho existencii najskôr ani netušil a slávny Vlad III. Ţepeş išiel nanajvýš tak okolo.

Mesto Sibiu

Posledný deň zájazdu, v podstate cestou domov, sme sa vrátili do už spomínaného historického mesta Sibiu, ktorého počiatky siahajú do konca 12. storočia. Tu sme odštartovali náš výlet vtipným zážitkom s verejnými toaletami. Možno ste na to už niekde v cudzine narazili, ale my nie, preto nás ich samodezinfikujúce sa toaletné búdky prekvapili. Trvalo nám dosť dlho pochopiť, ako fungujú (použijete toaletu, vyjdete von, zasvieti oranžové svetielko, záchod sa dezinfikuje odhora až dole, zasvieti zelené svetielko a ďalší môže vojsť dnu) a medzitým som len zmätene stála v búdke, ktorej dvere sa zatvárali a otvárali a búdka niečo bľabotala po rumunsky. Ukázalo sa, že som preskočila krok samodezinfekcie a vošla dnu priskoro. Vlastne som celkom rada, že tie búdky sú až také inteligentné. Nechcela by som byť vydezinfikovaná od hlavy až po päty.

Po tomto jedinečnom zážitku sme sa vybrali na komentovanú prehliadku mesta. Začali sme na Veľkom námestí (Piata Mare) s fontánou, historickými budovami či barokovým Brukenthalským palácom, v ktorom sa nachádza jedno z najstarších múzeí na svete, Brukenthalské národné múzeum (jeho zbierky ležia aj v ďalších budovách v meste). Neminuli sme katedrálu Najsvätejšej Trojice, postavenú začiatkom 20. storočia v byzantskom slohu, ani takzvaný Most lží, ktorý dostal meno na základe legendy, podľa ktorej sa celá jeho konštrukcia zrúti, ak sa naň postaví klamár. Túto legendu vraj zúročil aj nepopulárny rumunský prezident Nicolae Ceaușescu, ktorý použil fakt, že sa pod ním most nezrútil, keď ľuďom sľuboval hory-doly, ako dôkaz, že vraví pravdu. Náš okruh sme dokončili na Malom námestí (Piata Mica), ktoré je s Veľkým námestím prepojené Radničnou vežou (Turnul Sfatului) z 13. storočia. Po prehliadke sme sa rozišli a niekoľko hodín sa individuálne túlali po centre. V rámci toho sme si našli čas vyjsť práve na Radničnú vežu. Tá ponúka výhľad na mesto i okolie, ktoré v diaľke zahŕňa už zmieňované pohorie Fagaraš.

Veľké námestie, pohľad na mestskú radnicu a Brukenthalské národné múzeum

Pohľad na Veľké námestie z Radničnej veže s pohorím Fagaraš v pozadí

Pohľad na Malé námestie z Radničnej veže, odkiaľ je vidieť aj gotický evanjelický kostol a Most lží

Ani Google mapy mi nepomohli identifikovať túto vežu – v každom prípade, nachádza sa blízko prvého rumunského divadla, ktoré vzniklo práve v Sibiu

Z jedného z domov na nás zízali takéto „nádherné“ bábiky

Pretože sme v dôsledku covidových opatrení nemohli navštíviť žiadnu reštauráciu, pri živote nás držali pizzerie a pekárničky, ktoré v meste predávajú svoje produkty cez okienka. Okrem nie práve pizzovej pizze sme si dali gogoși, čo v preklade znamená šišky. Gogoși (aspoň tie, ktoré sme našli v Sibiu) majú veľkosť lagoša zloženého na polovicu a sú naplnené zväčša džemom, čokoládou alebo rôznymi syrovými plnkami. Rovnako ako šišky sú aj gogoși usmažené v oleji, takže to nie je pre každého, ale komu to neprekáža, ten to rozhodne môže vyskúšať.

Očividne sme boli v Sibiu príliš hladné, pretože gogoși som si vyfotila až doma, keď sme dojedali, čo sme si nakúpili na cestu

Záver k poznávaciemu zájazdu

Možno sa vám zdá, že som sa na náš poznávací zájazd zväčša len sťažovala. Neboli to však sťažnosti v pravom slova zmysle, iba objektívne postrehy. Nemám to s čím porovnať, pretože som nebola na inom viacdennom autobusovom poznávacom zájazde, ale podľa mňa odviedla CK Experitour skvelú prácu. Za rozumnú cenu dostanete:

• komfortný autobus (v našom prípade so skvelými pánmi šoférmi, ktorí nás vždy dobre pobavili),
• ubytovanie na jednom mieste, takže sa večer len najete a môžete odpočívať, nemusíte mať veci neustále v kufri a každé ráno sa baliť,
• skvelé bufetové raňajky i večeru,
• a úžasného, milého a nápomocného sprievodcu, ktorý sa vám venuje a pozná nielen miesta, ktoré navštevuje, ale aj Rumunsko ako také, jeho kultúru, históriu i spoločenskú situáciu a vďaka ktorému sa dozviete viac, než by ste čakali (až cestou späť sme sa dozvedeli, že je to zároveň majiteľ cestovky… kto by čakal od majiteľa taká priateľské správanie?).

Tento poznávací zájazd v sebe kombinuje ponuku rozličných zážitkov – prehliadky obľúbených miest, známe kultúrne pamiatky aj nádhernú rumunskú prírodu s trochou turistiky. Kým z iných zájazdov sa vraciate zmorení a unavení, pretože vstávate príliš skoro a celé dni neustále chodíte, aby ste naplnili bohatý program, my sme boli na dovolenke. Väčšinou sme sa neponáhľali a s výnimkou hradu Bran sme si všetko mohli dostatočne poobzerať (aj keď na Brane nás brzdila predovšetkým tá masa ľudí a halloweensku návštevu sme si odhlasovali sami). Dostali sme komentované prehliadky, aj možnosť prechádzať sa po jednotlivých miestach individuálne. Cesty autobusom nám sprievodca spríjemňoval rozprávaním o Rumunsku, takže človek ani nemal chuť strčiť si slúchadlá do uší a vypnúť. Večer sme sa dobre najedli a zakaždým sme sa kvalitne vyspali, pretože sme nemuseli vstávať príliš skoro. Áno, nemať kontrolu nad programom môže byť frustrujúce vo chvíľach, keď by ste radšej robili niečo iné a šli inam. Lenže ak by sme sa vybrali do Rumunska samy, rozhodne by sa nám nepodarilo navštíviť každé z týchto miest a ja som rada, že som ich videla všetky.

Takže ak vám neprekáža tráviť veľa času v autobuse a chceli by ste vidieť Rumunsko bez nutnosti prehnaného plánovania a stresu, skúste využiť tento poznávací zájazd. Vyraziť môžete dokonca aj z Bratislavy. No povedala by som, že skôr očakávajte iné počasie.

Záver k Rumunsku

No a pre tých, ktorých poznávací zájazd za žiadnu cenu neláka, tu mám ešte jeden záver – ak radi cestujete, či už za pamiatkami alebo na hory, zvážte Rumunsko.

Pohoria Fagaraš a Bucegi ponúkajú nádherné výhľady na úžasnú prírodu a aj keď s tým nemám veľké (respektíve žiadne) skúsenosti, vyzerajú ako ohromné miesta na turistiku – pre tých, ktorým stačí aj menšia túra, no i pre tých dobrodružnejších, ktorí radi spia s medveďmi (a že ich je tu veľa – niektorí dostávali na mobil upozornenia, ak bol v ich blízkosti nahlásený výskyt medveďov, čo sa v Predeale stávalo každý deň).

Zámok Peleș si rozhodne zaslúži označenie jedného z najkrajších európskych zámkov a hrad Bran je síce obrovským komerčným gýčom, ale ak vás zaujíma história Rumunska a jeho kráľovskej minulosti, užijete si prehliadku oboch pamiatok.

Mestá Brašov a Sibiu vám môžu pripomínať to, čo vidíte doma v slovenských či českých historických centrách, ale obe majú zaujímavú históriu a miesta, ktoré môžete ísť obzerať.

Ľudia sa väčšinou pri (prvej) návšteve cudzieho štátov držia hlavného mesta. V Bukurešti som nebola, takže by som sa k tomu nemala vyjadrovať, no pokiaľ sa vyberiete do Rumunska, zvážte ubytovanie v Brašove. Priamym spojom (vlakom alebo autobusom) sa dostanete na všetky miesta, ktoré som tu spomínala. Na Bran a Peleș to odtiaľ trvá približne hodinu. Za menej sa dostanete do obce Bușteni, odkiaľ smeruje lanovka na Babele, ideálne štartovacie miesto pre túry. Najďalej je to odtiaľ do mesta Sibiu (cez tri hodiny), ale za niečo málo cez dve hodiny sa dostanete do mestečka Avrig, kde nájdete lanovku smerujúcu k jazeru Bâlea ponad preslávenú Transfagarašskú magistrálu.

Hrad Bran vysvietený počas halloweenskej noci